Na webe venovanom v prvom rade tvrdej hudbe nebýva zvykom písať o publikáciách vydávaných univerzitnými vydavateľstvami a primárne teda určenými vedeckej, prípadne študentskej obci. Sú však výnimky, ktoré za to stoja. Metalopolis sa venuje hudbe, akú má už vo svojom názve, jeho brány však nie sú zavreté ani iným tónom, v ktorých gitary či bicie niekedy ani zaznieť nemusia, a je otvorený aj filmu, literatúre i kultúre ako takej. Publikácia, o ktorej bude reč, je navyše oknom do nedávnej domácej nie len hudobnej histórie, zasadenej do kultúrneho i spoločenského kontextu celého pre tému relevantného sveta.

Autorka Pavla Jonssonová spolu s kamarátkou z gymnázia v roku 1980 založila skupinu Plyn, neskôr premenovanú na Dybbuk. S týmto názvom som sa prvýkrát stretol ako stredoškolák v časoch, kedy sa informácie o tom, čo sa deje na „neoficiálnej“ hudobnej scéne dali oficiálne zachytiť v rozhlasovej relácii Větrník, v Melodii alebo v časopise Mladý svět. Ten „v medziach možností“ informoval o dianí na domácej i svetovej plus-mínus rockovej scéne a v odznievajúcej režimovej hystérii spustenej článkom „Nová vlna se starým obsahem“ si mohol pripísať aj kus zásluh pri organizovaní niekoľkých ročníkov Rockfestu. Tam fanúšikovia mohli vidieť a počuť, čo všetko sa u nás snaží hrať a rozvíjať. Dianie často prijímané dobovo tendenčne, s nedôverou, podozrievaním a snahou „nasmerovať“, ale to, že tu funguje rock v tradičnejších i progresívnejších podobách, že je tu punk, o slovo sa hlási metal, domác(k)a forma reggae a v neposlednom rade je tu alternatívna hudobná scéna, sa už jednoducho utajiť nedalo.

Okrem akademickej kariéry a občianskej angažovanosti je aktívnou hudobníčkou dodnes – od roku 1987 pôsobila v Zuby nehty, v súčasnosti je basgitaristkou kapely Malé zuby. Zrodom a existenciou českej alternatívnej hudobnej scény sa zaoberá vo svojej minuloročnej monografii Devět z české hudební alternativy osmdesátých let. Na 218 stranách mapuje dianie predovšetkým prostredníctvom príbehov deviatich výrazných jednotlivcov i skupín a priblíži i dva ďalšie dôležité kolektívy. Úvod patrí pohľadu na históriu a neradostnú atmosféru osemdesiatych rokov so všetkým obmedzujúcim, od polien hádzaným pod nohy začínajúcim kapelám cez zákazy tých, ktoré už bolo „príliš“ vidno, až po fyzické i psychické násilie na umelcoch, ktorých režim pasoval za svojich nepriateľov. A takisto prvým kontaktom s dianím na neoficiálnej hudobnej scéne, s objavovaním celkom nového sveta a túžbe spoluvytvárať ho.

Vedecký aspekt je silne prítomný v kapitole o tom, čo to hudobná alternatíva je. Odkazy na teóriu kultúry a ďalšie vedné odbory skúmajúce túto oblasť sú jednou z dejových línií celej knihy, úvod je však v tomto smere najhutnejší a pre laika možno ťažký, netreba sa však nechať odradiť, kontext a porovnania sú potrebné i zaujímavé. Čitateľ nájde hranicu, nie vždy jasne danú, medzi undergroundom a alternatívou. Zaujme ho, že alternatíva nebola nijako postihovaná v rovnako totalitnom Poľsku a ešte totalitnejšej NDR, existovala ako legitímna súčasť kultúry a neraz uľahčovala kontakty i neskoršie splynutie s kultúrou sveta „za oponou“. Dá sa tu dočítať o dosť rozdielnej forme disentu v Čechách a na Slovensku, aj o tom, že po hudobnej stránke na Slovensku alternatíva bola (s Bez ladu a skladu, CHVM a mnohých ďalších je to jasný fakt), ale neexistoval hudobný underground. (Je pravda, že slovenské obdoby PPU, Aktuálu a ďalších história skrátka nespomína.)

Úvod s jeho exkurzom do histórie, politiky, spoločenskej situácie, ohlasu českej alternatívnej tvorby na svetovej scéne prináša témy, ku ktorým sa pochopiteľne vracajú jednotlivé kapitoly o umelcoch a ostatných aktívnych príslušníkov scény. Jazzová sekce alebo Hokkaido Recording Company sú prinajmenšom vzdialene známe pojmy a tu sa o nich dozvieme viac, v podstate všetko podstatné. Niektoré veci nám už dnes budú pripadať ťažko uveriteľné rovnako ako mnoho z toho, čo zažili hudobníci Pavel Richter, Miroslav Wanek, Karel Babuljak, Pavel Zajíček, Mikoláš Chadima, Petr Váša, Marka Míková, Oldřich Janota a skupina Ženy. Sú to silné príbehy tvorcov, ich spoluhráčov a blízkych, i situácie, v ktorej fungovali. Na jednej strane panovala veľká chuť tvoriť, radosť z hľadania nových ciest a túžba zdieľať svoju tvorbu so svetom – ktorý ju dokázal patrične oceniť – a na druhej strane bola nutná neustála ostražitosť. Dnes sa už nechce veriť tomu, aké adrenalínové zážitky a infarktové stavy – až po stratu slobody – číhali na ľudí, ktorí chceli v prvom rade slobodne tvoriť a zdieľať.

Príbehy výrazných osobností a svojráznych tvorivých talentov sú vystavané podľa pomerne jednotnej, dobre vymyslenej osnovy a tak sú „čítavé“ bez ohľadu na to, že ide skôr o odbornú než oddychovú literatúru. O tom svedčí takisto bohatý poznámkový aparát a úctyhodný zoznam použitej literatúry. Čerpá sa tu z do hĺbky idúcich rozhovorov aj dobovej i súčasnej hudobnej publicistiky a kritiky. Devět z české hudební alternativy osmdesátých let si čitateľovu pozornosť zaslúži v neposlednom rade pre to, že popri pohľade na časy, ktoré nezažil, prípadne ich zažil z iného uhla pohľadu – ako dieťa, študent a podobne – a o hudbu sa začal zaujímať až neskôr, ho povzbudí k tomu, aby si pripomenul alebo konečne vypočul hudbu umelcov, na ktorých kedysi nemal čas. Ak ju budete mať napríklad v elektronickej podobe, Youtube bude vaším veľkým pomocníkom.